• Máme výborné správy • Boli sme pri tom • Novinky • Napísali ste nám • Koncerty • NeBySa video • Rozhovor • Mišovky • Myšlienka •

Z východu na západ

Slovensko je pomerne malá krajina. Nájdu sa aj oveľa menšie krajiny, ale tých nie je až toľko, ako tých väčších. No v rozlohe by ani tak problém nebol. Rád cestujem po Slovensku. Z rovín do hôr a z hôr opäť na nížiny. Zo svetového hľadiska by sa cudzincovi mohlo zdať, že Slovensko je jedna pekná časť mesta, či menšie mestečko. Aj ľudí máme zaujímavých, čo kraj, to iné nárečie a iné zvyky. Čo kraj to iný názor a pijatika. Jedno ale majú spoločné. Všetci sa rovnako hrdia, že majú sedliacky rozum, to iní nemajú, to nenájdete len tak! Sedliacky rozum je niečo zaujímavé, sedliacky rozum je eso v rukáve, je tajná zbraň každého Slováka. No ako si tak čítam cestou noviny, premýšľam, použije už konečne u nás niekto aj ten rozum zdravý?

Cesta do Tatier

Venujem mojim starým rodičom...



Kedysi dávnejšie, kedy slovo cestovať, malo ešte ten správny svetácky význam a svet bez internetu sa zdal nekonečne obrovský, bolo do Tatier tak ďaleko ako dnes prinajmenšom do Berlína. A samotná cesta, to bol obrad, ktorého príprava trvala aj týždeň. Až keď nadišla tá správna hodina a smažené kurčiatko sa jemne chladili v hliníkovej východonemeckej chladničke na cesty, spolu so zeleninou a poctivým voňavým chlebíkom, mohli sme vyraziť. Naša prvá zastávka bola za Nitrou. V dnešnom ponímaní by to mohli byť krátke raňajky, alebo desiata, no na ceste do Tatier to bol neskorý obed. Postupne sa predná kapota našej Škodovky premenila na slávnostný stôl plný lahodných dobrôt. Súzvuku nepravidelne usporiadaných jedál kraľovala kockovaná termoska, ako pevný maják v mori. Ešte dnes si spomeniem na tie chrumkavé stehienka a krídla, ktoré boli také skvelé, že sa mi navždy uložili do šťavnatých spomienok. A ďalej sa išlo už spokojne, hore a dolu, cez roviny a doliny až k vrchom, ale stále bolo čo vidieť, stále bolo niečo, čo si zaslúžilo sa zastaviť. Pokojne by som dnes našu cestu mohol označiť, ako svetácku cestu na koniec sveta. No naša cesta koniec mala, tým koncom bola chata v Tatrách a vôbec nám nevadilo, že je tak neuveriteľne z Bratislavy ďaleko.

Pachy

Ak je niečo typické pre krajinu, tak sú to pachy. Netvrdím, že by tie naše slovenské boli jedinečné, že by nám pachy boli typické ako halušky, či Tatry, ale pachy a vône a smrady máme originálne a úplne iné ako v Prahe, Viedni, či Budapešti. Dokonca aj ich výskyt je častejší a takpovediac írečitý. Pred časom som čítal prieskum, podľa ktorého minie priemerný Slovák iba dva dezodoranty za rok. Počujete správne, iba dva za rok! Budete mi možno oponovať, ale prieskum vraví len o tom, že niekto ich minie aj zo desať a väčšina žiaden. V tom je štatistika krásna, vie zaobliť aj hrebeň. Musím však priznať, že už to predsa nie je to, čo bývalo. Spomínam si na jednu pachovú spomienku z detstva, ktorá sa na mňa dodnes lepí. Viacerí si určite spomeniete. Kedysi bola v Bratislave jedna smradľavá fabrika s priamo hrdým názvom Závod mieru. Doposiaľ si pamätám, ako zapáchala, ale nie len fabrika, ale aj ranná zmena. Bola zložená zo samých žien, ktoré držiac sa o kovovú tyč v električke, vypúšťali do okolia neuveriteľný odór, či pižmo. Ich spotené chlpaté podpazušia jemne žmurkali na spolutrpiacich. Dlho som s na túto rannú spomienku pokúšal zabudnúť a myslel som, že šťastne.


Až v minule v osobáku smer Žilina som zažil malý výlet do minulosti. Pri WC to boli záchody v podchode na Trnavskom mýte, v chodbičke intrák Mladá Garda a v kupé, v kupé Závod mieru a práci česť!

Nádcha

Človek môže dostať stovky chorôb, jednu horšiu, ako druhú. Ale je jedna dosť otravná, na prvý pohľad neškodná sťa novorodenec, ale s dôsledkami cintorína. Radostne a hlavne zdravo si sedíte v práci alebo ste jednoducho v obchode, či škole a zrazu smrk - smrk! Nevenujete tomu pozornosť, ani sa neobzriete, ale ona vás má, ona už vie, čo bude nasledovať, áno! Smrk.

Tak to začína. Väčšina ani nevie, čo vlastne má. Človek sa začne pýtať sám seba, prechladol som? Mal som si predsa dať tú čiapku? Ale veď nebolo tak zima! A podobne. Z rádia sa vám prihovorí odborník, ktorý tvrdí, že je to normálne, máte len dvakrát zmutovaný vírus nejakého chrípkového kmeňa a Boh vie, že odkiaľ. Ale vy nič. Zrazu len jemne zakašlete. Nevadí, navaríte si čaj. A neskôr ďalší a ďalší a už je zle. Tak si kúpite sirup a spláchnete to večer dvoma práškami. A na druhý deň je to lepšie. V krku vás neškriabe, ale, ale a čo tie sople? Tešíte sa, kašeľ zmizol. Fajn, kde mám tie vreckovky? Fuj. Čo som to kúpil? Všetko máte na ruke. Jedny, druhé, piate, ôsme. Koža pod nosom je ako Sahara. Krémujete sa. Už radšej nerozprávate, dutiny to nezvládli. Vedľa vás je pekná zbierka papiera, už ste ako scenárista. Ťažká slina sa pomaly kĺže do krku - glg! Opäť lekáreň a ďalší prášok, šumivý! Preboha, to koľko stálo? No je tam vraj vitamín C, tak fajn a potom sa len tíško potíte a potíte a náčelník Kvapkajúci Nos vám v sne recituje:

...

Nádcha v lete
V hrdle sucho
Biele brucho
Varím čaj

Nádcha v lete
Z nosa more
Solux zore
Lieky daj

Nádcha v lete
Je mi blede

Nádcha v lete
Je mi blede

Nádcha v lete
Je mi blede

Anička z Nového Sadu

Mal som klasický televízny večer, prepínam kanály jeden za druhým, veď to poznáte, to klasické šťuk, šťuk, fuj, šťuk, aha. Zastavil som sa až pri jednej relácii. Klasický model, traja dedkovci sa nevedia stretnúť so štvrtým, aj keď od seba bývajú desať minút. "Sim sa la bim" a zrazu sa po desaťročiach stretnú na obrazovke. Možno by to nebolo ani nič nezvyčajné, ale pointa je, že pozerám na štyroch Slovákov, z ktorých jeden po pár rokoch života na Morave "mluví jenom česky".

...

Písala sa nádherná jeseň a moje lietadlo spoločnosti Austrian jemne krúžilo nad Belehradom. Priznám sa, niekdajšiu Juhosláviu mám veľmi rád, mám tam totiž niekde predkov, len neviem kde, tak ju ľúbim celú. V ten deň som mal celodenné stretnutie. Priznám sa, trochu srbsky sa dohovorím, ale ostatné radšej ponechávam na angličtinu, no keď sa naskytne príležitosť, rád sa pridám. Sedím si tak pri stole a sám pre seba sa vytešujem.


(okolo prejde žena a ponúka mi kávu) "I molimo kavu?"
(ja) "Ale da, kavu i šečer. Hvala lepa!"
(Anna) "Miško dáš si aj vodu?"
(ja) "No moment, odkedy ty hovoríš po slovensky?"
(Anna) "Ja? Predsa od narodenia!"
(ja) "A kde si sa narodila?"
(Anna) "Som z Nového Sadu"
(ja) "Z Nového Sadu, počkaj, myslíš tu z Nového Sadu zo srbskej Vojvodiny?" "Áno, som z piatej generácie vojvodinských Slovákov!"


Tak kruci, ona pozná Slovensko iba z rozprávania svojich starých mám a hovorí lepšie po slovensky, ako môj kamarát z Komárna? To je neuveriteľne očarujúce! A viete, čo je ešte lepšie? Tá naša slovenčina tam má stále takú prastarú príchuť, bez všetkých našich "izmov" a "cizmov", je mäkká, ako čerstvá mliečna čokoláda a stále si zachováva tú panenskú čistotu tatranských dolín. Slováci, Slováci, kde vás ešte nestretnem?!

Aviare u Jozefa

Neviem, či ste si všimli, ale po Slovensku a najmä v Bratislave sa strácajú klasické bistrá, bary, reštaurácie a kaviarne. Všetko musí byť samý pub, samá lounge a všetko musí mať ten najexotickejší názov. Tie názvy sú pritom ešte celkom dobré v porovnaní so skutočnosťou, ktorá vás čaká vo vnútri. Nepohodlné stoličky, prinajlepšom kreslá, sadrokartónové úsmevy a teplo umelo nadsadených cien.

Na západe je tento trend tiež, ale je poctivo zmiešaný s profesionalitou čašníkov a ponúkaných služieb a popri tom nájdete klasické krčmy, tradičné kaviarne, všetko dobre zmiešané ako chladná vodka s pomarančovým džúsom. Najhoršie je, že u nás sa hráme, tvárime sa, že sme svetoví a pritom ten chlapík v ružovom tričku, ktorý občas príde po tržbu, pritom so svojím korábom zablokuje chodník, miešal pred tým maltu na stavbe, ale dnes má svoju lounge na Korze.

Bratislava sa v minulosti dlho vyznačovala klasickými viechami. Viecha bolo niečo magické, zakázané jablko v raji. Dokonca môj strýko, ktorý žije celú večnosť v USA, pri poslednej návšteve položil otázku: "Nechcem nič fancy, nezájdeme do viechy?" My s Mišom sme mali dlho našu štamkrčmu, viechu a kaviareň v jednom. Rovnako ako Boris Filan svoju Alžbetku, moja teta Tulipán na Štúrovej, my sme mali našu kaviareň u Jozefa pod stanicou. Pardon, ona to nebola celkom kaviareň, na výklade bolo nalepené prozaické Aviare u Jozefa. Bola bridlicová, mala hliníkový strop a voňala čímsi dávnym. Za pultom nás očakával čašník, majiteľ a rojko v jednej osobe. Bol to Jozef, človek, ktorý mal svoj vlastný svet a svoju Aviare. Poznal nás a my zas jeho a robil neskutočnú šľahačku s Grankom.

Babkin koláč bol aj tak najlepší

V časoch, keď som vyrastal, bola Bratislava jedným pokojným mestom, podobný pokoj tu dnes človek zažije možno iba cez sviatky. Priznám sa, som chalan zo Štrkovca, ale zároveň nie tak celkom. Moja druhá stará mama bývala na Kramároch, čo je očami malého chlapca druhý koniec mesta. Vždy, keď som sem zavítal, bol som ako v inom svete. Mal som tu samozrejme svoju partiu, a tá bola celkom iná, ako tá zo Štrkovca. Kramáre boli ostrovom horskej zelene výbežku Karpát, mali ihličnany, vlastný kultúrny dom a veľa tehlových domov. Nechýbala tu ani pošta, novinový stánok, takzvaná PNSka, samoobsluha a obchod, kde mali všetko od balónov po žuvačky, a to nám stačilo. Blízko bolo do mesta a blízko aj do lesa, všetko tak akurát. Ale najlepší zo všetkého bol aj tak babkin kysnutý koláč. Volali sme ho osúch a dal sa upiecť takmer zo všetkého, počnúc čerstvým ovocím, končiac smotanou a slaninkou.

Cez Veľkú noc som bol u našich, načerpať sily, doliať energiu. Sedím si v obývačke, keď mi zrazu z kuchyne udrie do nosa tá povedomá vôňa, vôňa, ktorá ma preniesla kamsi ďaleko. Zrazu som nebol u našich, ale u babky a bol som malý chlapec a bolo mi pekne teplo na duši. A to je to krásne, čomu vravím tie pravé orechové spomienky, ktoré omladzujú.

Tonči

Život je zvláštny čarodejník, má veľa zákutí, dní radosti, ale aj prekážok. Najvyššia spravodlivosť je poznanie, že žiadne dva životy nie sú rovnaké, môžu byť podobné, ale nikdy nie tie isté. Ďalšou ešte zaujímavejšou záležitosťou je aj poznanie, že každá rodina má svoju čiernu ovcu. Príbuzného, ktorý sa ako správny bigbíťák vyhol všednosti a šiel vlastnou cestou. Nik nevie, kde nastal zlom, prečo vlastne, ale čierna ovca je zároveň talizman. Bez čiernej ovce to už nie je ono. U nás v rodine to bol Tonči. Otcov brat, nenápadný chlapík, najväčší dobrák a správny chlap. Vedel dať rabaka, keď bolo treba a zároveň nebyť, keď netreba. V mojich detských spomienkach vidím toho človeka, s ktorým sa dal prekecať nejeden večer pri víne a dlhej cigarete. Celý život sám, s vlastnou hlavou a náturou. Takýto ľudia neodchádzajú v bolestiach, kŕčoch, ale v tichosti a s noblesou. Taký bol aj jeden chladný decembrový deň, privolaný lekár, starší pánko, na otázku, čo sa vlastne stalo, odpovedal s rukou na mojom pleci: "Váš strýko odišiel ako správny chlap, pil, fajčil a nechodil k lekárovi!"

Sauna

Ten, kto prvý nechal rozohriať svoje telo na vysokú teplotu a potom ho rýchlo schladil, musel byť génius. Priznám sa, od malička som priaznivec tohto bláznivého nápadu. Procedúra divná, ale pomáha od nepamäti. Oteplenie a následné prudké ochladenie prináša nášmu telu a mysli dokonalé uvoľnenie. Rimania riešili svoje spory a vášnivo diskutovali práve v saune. Spomínam si ako sme chodili spolu s otcom do dnes už neexistujúcich kúpeľov Grössling, kde on a jeho kamaráti pôsobili rovnako honosne, ako dávni rímski občania. V saune je fajn, potíte sa, odpočívate, môžete čítať alebo spať. Je zaujímavé pozorovať, ako kvapky vášho potu stekajú pomaly dolu a strácajú sa skôr, ako stihnú dopadnúť na zem. Najodolnejší saunári majú dokonca svoje osvedčené metódy. Postup je jednoduchý. Pre zvýšenie teploty sa na pec naleje niekoľko lyžíc vody, prípadne sa pridá trochu vône. Záverom sa vzniknuté teplo rozháňa uterákom.


Na tom by nebolo nič zlé, keby náš priateľ Filipko nebol Filipko. Na bratislavských Pasienkoch vošiel do preplnenej sauny, vylial džbán vody na pec a začal uterákom rozháňať paru, ako pravý americký kovboj. Zrazu bolo prázdno. Vždy som sa na tejto príhode strašne smial, aj keď som jej celkom neveril - až do minula. Sedíme si a pokojne sa potíme. Zrazu sa otvoria dvere a v nich chlapík s ruským prízvukom: "Zdrástvujte!" Po asi minúte sedenia sa spýtal, či aj nám nie je tak zima, ako jemu. Vybehol von a o minútu bol späť. Priniesol asi kýbeľ vody a celý ho blažene vylial na pec. Suchá sauna sa zrazu zmenila na parnú a potešený Jurij sa usmieval. Nevedeli sme, či máme plakať alebo sa smiať. Priestor sa medzičasom premenil na tlakový hrniec, čo náš hosť umocňoval šlahaním uteráka vôkol. Vybehli sme von, Juri tam zostal ešte asi pol hodinu! Neveril som vlastným očiam, keď ten chlap vychádzal mal na perách úsmev a vážnosť ruského cára. Hold: "Iný kraj, iný mrav."

Kopanice

Človek prišiel z prírody. Aj keď dnes to niekedy vyzerá, že prírodu sme si stvorili, len aby sme mohli v pokoji zrelaxovať. Príroda bola skôr, aj mestá boli spočiatku iba lepšie upravenou záhradou. A kurva, keď mám toho všetkého plné zuby, balím kufor a šup ho preč! Prešiel som Slovensko krížom krážom, od Tatier k Dunaju, od "trochu ťuknutých" až po "šalených". No jeden kút zostal pre mňa dlho utajený, kút posiaty kopanicami - Myjava. Oblasť pretkaná kopcami a dolinami, oblasť, kde dodnes existujú malé osady s vlastnými menami a vlastným životom. Pred časom sme spolu s Mišom a Zuzkou zavítali na myjavský koncert Elánu. Priznám sa, hoci pred nami už skoro od Piešťan išiel smradľavý autobus, nepredbiehal som, nešoféroval som, len som sa znášal pohľadom po lúkach, horách a nečakaných zákrutách. Zamiloval som sa.

Pred koncertom sme mali ešte čas a ako býva našim zvykom, boli sme sa poprechádzať a trochu sa osviežiť. Ako sme tak prechádzali centrom, počkal som, kedy Mišo so Zuzkou budú obďaleč a hodil som kdesi korunu. Stará povera, babské reči, ale jeden nikdy nevie! Neubehol ani mesiac a zrazu mi v práci zvoní telefón. "Mišo, čo robíš cez víkend?" Žasol som. "Nemal by si čas nám pomôcť na chalupe?" "A kde že ju máte?" Spýtal som sa. "No na Myjave, nespomínal som ti to?" Nebolo treba viac. Priznám sa, narobili sme sa ako také kone, ale stálo to za to. Až v raji prírody človek pochopí, čo to je bohatstvo, keď si odtrhne ovocie zo stromu, orechy padajú do vrecka samé. A viete, čo je na tých kopaničiaroch to najlepšie? Keď je vám najhoršie, zrazu sa objavia a ulejú vám tej ich domácej pálenky a zrazu ste to opäť vy. Takže priatelia na zdravie!

Cestou na záchod

Bol som kdesi vonku. Sedel som a popíjal, už ani neviem čo, ale o to ani vôbec nejde. Poprosil som účet, no na to, že podnik vyzeral ako iba včera premenený skanzen pohostinských zariadení, účet bol ako v loby bare grand hotela. Cestou von som sa ešte zastavil v každému známej najmenšej miestnosti prístupnej verejnosti. Pravdu? Ak na povinnej vojenskej službe najväčšie prasatá nazývali humusákmi, tak tu musel byť humusák nie len prevádzkar, ale rovno správca a majiteľ v jednej osobe. Jedným slovom: strašné!

Zamysleli ste sa niekedy prečo práve my na Slovensku máme takéto problémy? So záchodmi, s cestovným ruchom, s kultúrou? Neprajú nám? Nemáme to v krvi? Prečo malé Slovinsko vie "predať" svoj kúsok mora a pár kopcov lepšie ako my naše Tatry, Fatry, parky, raje a ja ešte neviem, čo všetko. S Mišom sme sa minule cestou domov zastavili na plitvických jazerách v Chorvátsku. Skoro som odpadol, keď som na horskej stanici našiel WC doslova ako v Carltone, či Hradnej bráne a vtedy som pochopil! Oni sa predsa nikdy neuzavreli! Juhoslávia bola síce rovnako socialistickou krajinou ako Československo, ale vďaka Titovi si mohli cestovať, koľko chceli. Napadol ma taký príklad, predstavte si, že krajina je váš byt. Keď sú dvere zamknuté, chodíte celý deň v pyžame, nič neupratujete a na všetko kašlete. Keď sú dvere odomknuté, viete, že sused môže kedykoľvek nakuknúť a predsa nechcete, aby vás ohovoril pred ostatnými! To dá rozum. Ale, čo sa stane, keď sú dvere zamknuté štyridsať rokov? No nič zvláštne, len obšťaté hajzle a omrvinky pod stolom! Takže podnikavci, šup šup z pyžama, idú k vám hostia!

Kovboji, život a zrkadlo

Včera som opäť po dlhšom čase sedel pri mojom počítači, vonku sa potil asfalt, ktorý sa iba sem tam jemne ochladil s príchodom temného večera. Predo mnou môj sľub, ktorý som dal Mišovi, a to: znova niečo pre vás napísať. Viete, mám teraz také divné obdobie, kedy cítim, že napriek mojej obrovskej záľube v písaní, akosi nič múdreho neprichádza. Všetko je to samá tuctovka, mierne okukané a možno aj dobré, ale nakoniec to aj tak vymažem.

V takýchto prípadoch na mňa to divné riadenie osudu zašle pomoc vo forme špeciálneho kamaráta, záchrancu. Môj priateľ Andy takým je. V správnej chvíli zaťuká na dvere s fľašou austrálskeho vína a povie: "Ahoj Miško!" Andrew je Angličan, ktorý tu žije, fotí, učí a vychutnáva život s jednou krásnou Slovenkou, zároveň je šamanom, liečiteľom, ale hlavne výborným filozofom života a skvelým spoločníkom. V ten večer sa spolu s kamarátom Mirom chystali do Letanoviec. Posledný vlak odchádzal neskoro, fotoaparáty a objektívy boli nachystané pri dverách. Prebrali sme život zo všetkých možných uhlov. V tom má angličtina a ich mentalita svoje čaro. Všetko, čo sa zdalo, že je tak jednoduché a priame, je zrazu iné a farebné. Práve v ten večer sme načali zaujímavú tému, bola o nás Slovákoch, o anglických návštevníkoch Bratislavy, trochu o gastronomickej globalizácií a hlavne o jednej našej vlastnosti.

Všimli ste si niekedy, ako málo sa pozeráme do zrkadla? Spýtali ste sa sami seba, aké hodnoty sú vám blízke? O čom je skutočne život? Andy má na to jednu fajn príhodu. Bol so svojimi žiakmi niekde v meste na káve a jeden sa vystatoval, že má nové švajčiarske hodinky za sto tisíc korún. "A čo dokážu," spýtal sa Andy. "No ukazujú čas a hĺbku." "Eh, a ako často sa potápaš?" "Ešte som sa nepotápal!" "A koľko je prosím ťa hodín?" "Štvrť na tri." "Fajn, na mojom mobile je tiež štvrť na tri, ide mi správne!" No a o tom to celé je. Život býva niekedy smutný, ale asi najsmutnejší je život hlupáka bez zrkadla.

Hodina deťom

Ak sa mám priznať, tak som dlho podozrieval rôzne dobročinné zbierky. Liga proti rakovine, Hodina deťom, Fond na podporu toho a tamtoho. Stále mi vŕtalo hlavou jedno. Dostanú sa vyzbierané peniažky naozaj tým, pre ktorých sú určené? Neslúžia len skupine "záchrancov", ktorí chcú mať dobre zaplatené fleky za maskou dobročinnosti? My ľudia sme už takí, nedôverujeme. A tak to na mňa spadlo.


Základným pravidlom Elánizmu, ktorý sme s mojím kamarátom Mišom Domčekom pred časom založili je aj toto: "Ak si niečo z duše želáš zistiť, celý vesmír sa spojí, aby sa ti to splnilo." Niektorí to nazývajú aj náhoda, ale my s Mišom o tom vieme svoje. Nepýtajte sa odkiaľ, ale dostal som pozvánku zúčastniť sa zasadnutia Regionálnej expertnej skupiny Hodiny deťom a pomôcť generálnemu partnerovi vybrať projekty pre zvláštnu cenu. Program znel lákavo: 8.00 až 13.00 hodnotenie projektov, 14.00 až 20.00 opäť hodnotenie projektor. Vravel som si: "Kurva, čo si ja už nezaželám!" Tak som sa ocitol medzi desiatkou ďalších skutočných expertov, hostiteľka ma už dopredu ponúkala, či nechcem sedieť radšej v kresle, vyzerám už z diaľky lenivo? A neskôr sa ma len tak ledabolo spýtala, že koľko sa zdržím?


Uhádli ste, vybral som si obyčajnú tvrdú stoličku a presedel som tam od začiatku až po koniec! Zadok mi tŕpol, slnko ma spoza okna ťahalo lúčmi von, ale nie, sedel som. Všetky centrá, občianske združenia, spoločnosti, organizácie, fondy, spoločenstvá, špeciálne poradne, štúdiá, asociácie, materské centrá, pomoci, poradne a kluby. Všetkých 83 projektov! Vypočul som všetky. Keď som konečne po dvanástich hodinách odchádzal domov, mal som pocit, že odchádzam z brigády skladu predajne farby a laky. Teraz však poznám jednu stopercentnú odpoveď. Tí ľudia z týchto organizácií si robia sakramentsky poctivú robotu! Keby som vyhral čarovnú kreditku, bez váhania by som ju odovzdal týmto ľuďom, oni vedia, kde sú peniaze ozaj potrebné!

Stĺpik pocestný

Pri mojich nedávnych potulkách po svete som stretol dávneho kamaráta. Poznáte ho asi všetci - stĺpik pocestný. Asi tak ho volám ja. Často krikľavo farebný, jemne hrdzavý a všadeprítomný. Jedno, či na chodníku, ceste, parkovisku a všade možne. Tie inteligentnejšie majú v sebe zámok, ktorý sa ale zvykne rád zaseknúť, a tak stojíte v mraze a daždi bezradne, pričom rad vodičov, ktorých ste práve v jednosmerke zablokovali, na vás trúbi ako o dušu. Stĺpik cestný - pocestný. Dlho som si myslel, že vo svete žijú jeho krajší bratia. Predstavoval som si ich mohutne a akosi celkom inak. Možno dominantne a vážene ako semafor na križovatke. Jednoducho celkom inak ako ich vyheganí bratia u nás doma. Celkom sa mi aj darilo, v centre Londýna je plno tých liatinových krásavcov. Uniforma čistá čierna, niektoré svietiace, dokonca s cestným značením. Stal som sa doslova posadnutý stĺpikmi všetkých druhov.

V stredu sme zavítali do jedného z najdrahších obchodných domov v Londýne - Harrods. Patrí otcovi zosnulého priateľa princeznej Diany. Človek ho jednoducho musí navštíviť, pokochať sa desiatkami miestností pretkaných pompéznosťou a prepychom. Väčšina ľudí si v oddelení potravín kúpi zo dva čaje, jednu kávu, pozrie sa a povie si: "Pekný šálik, 200 libier, fajn." A ide ďalej. Blúdili sme krížom krážom, oddelením za oddelením až sme narazili na eskalátory. V tom som prudko zastal a skríkol na kamaráta: "Aha, stĺpik pocestný!" Nemohol som uveriť vlastným očiam. A nie jeden, ale druhý, tretí, štvrtý. Vyheganý, krikľavý a plechový! Neviem, či ich importujú od nás, no bol to on a prinajmenšom jeho celá rodina. V obchodnom dome ich namontovali, aby im zákazníci neprevážali nákupné vozíky medzi poschodiami. V tom sa mi tá anglická rovnosť páči. Môžete byť síce filmová hviezda, či šejk, ale so šálom na krku za 200 libier sa musíte ošuchnúť o náš stĺpik za 200 korún. Stĺpik, stĺpik, neviem, či nekonkuruješ našim haluškám...

Londýn

Na svete je veľa pekných miest. Mám rád mestá, ktoré mi niečo dajú, Londýn patrí medzi ne. Mesto počtom obyvateľov väčšie ako celé Slovensko a pritom kúsok Slovenska. Keď som bol v Nemecku alebo Rakúsku, jedno ma tam sralo, všetko upravené, čisté, také nenašské, cudzie. Vo Veľkej Británií je to celkom ako u nás, pohodový neporiadok, nikoho tam jednoducho nič len tak nerozhádže. A to je super! Oni sa síce naháňajú, ale sú v pohode. Oni sa len tak tvária. Originál domácich tam ani moc nevidieť, zato čiernych, Indov, Poliakov a našich slovanských bratov neúrekom a všetci si dobre žijú, až mi bolo do plaču! Sedeli sme s kamošom raz večer v jednej typickej londýnskej krčme, takej s vyšúchanými perzskými kobercami a čistými záchodmi, zrazu sa otvoria dvere a vošiel taký starý dedo. My s kamošom sme boli v družnej debate, už ani neviem o čom a strašne som sa smial, ten dedulo si mysle, že na ňom. Podišiel ku mne a niečo mi chvíľu rozprával. Mal výraz tváre decka, ktorému zobrali práve čokoládu, ale s hrdosťou letca z čias vojny. Nerozumel som mu. Podišiel k baru a objednal si pivo. Nedalo mi to a celý čas som ho jedným okom sledoval, mal v sebe niečo čarovné, niečo majestátne. Nakoniec dopil, podišiel k nám a spýtal sa: "Where are you from?" "Slovakia", odvetil som. Nič ďalej nepovedal, ale myslím, že pochopil, že som to nemyslel zle. Takže Londýn: "Where are you from?"

Daždivá nedeľa

Sú víkendy, kedy si poviete, že by bolo na čase, mať aspoň tak dva dni iba pre seba. Nikam sa špeciálne nechystať, neorganizovať dlhé a únavné návštevy, jednoducho vyložiť nohy vyššie ako hlavu, uvariť si znamenitý obed a prípadne sa dva dni neholiť. Konečne som si našiel takéto dva dni aj pre seba. Dva predchádzajúce víkendy som vlastne iba vnímal ako pondelok, či stredu. Žil som pri nich naplno a boli krásne, no ale duša mi vravela, že to nebol víkend. Je to niečo podobné, ako keď prejdete pasážou a nezastavíte sa v tých malých lákajúcich obchodíkoch. Môžete síce povedať, že ste tam boli, ale pravda je úplne iná, o niečo ste sa obrali. Tak som jednoducho povedal dosť. V sobotu som vstal o pol desiatej, bolo krásne, hodil niečo na seba a vyrazil na trh. Cítil som sa skvele. Trh na Miletičovej ulici je čarovné miesto, niečo tajomné ako turecký bazár alebo čínska štvrť. Má vlastné pravidlá a obyčaje. Doma som potom s nohami vyloženými dumal, čo ešte nerobiť. Pri tom nič nerobení bežal čas tak rýchlo, že som sa pre-nerobil až do nedele. No a v tom to prišlo. Z krásneho slnečného víkendu bol zrazu daždivý. Spustil sa taký dážď, že jeden by neveril. Ani nikam neísť, ani zostať doma, jednoducho pohoda bola preč. V takých chvíľach si sadnem k počítaču alebo zoberiem pero do ruky a píšem. Blok a pero zo mňa dostanú myšlienky v tvare textov, keď však po prvých štyroch veršoch nič dobré neprichádza, presadám k počítaču. A píšem rovnako ako teraz. Veď čo už môže byť krajšie ako dlhá daždivá nedeľa.

Zámok

Keď som bol malý, mal som rád zámky, lepšie povedané, visiace zámky. Ani neviem ako sa vo mne tá vášeň zjavila, ale jedného pekného dňa bola vo mne. Mal som takú retiazku a tam som, priznám sa, hlavne s podporou môjho dedka vešal jeden za druhým. Malý, väčší, najväčší. Modrý, červený, zelený. V tej dobe boli visacie zámky ozaj zaujímavé. Dnes sa väčšinou členia na bezpečný, bezpečnejší, najbezpečnejší a ich výrobcovia akoby stratili fantáziu. Už som aj zabudol aké boli všetky tie zámky a zámočky zaujímavé. Pravdu povediac sa niektoré dali otvoril aj obyčajným nožíkom, ale tie viseli zväčša na skrinkách šatní.

Minule sme s kamarátom hľadali v meste jeden autoservis. Cestou domov si kamoš spomenul, že mu tečie vodovodný kohútik. Poznáte to, to neúprosné kvap - kvap. Prechádzali sme práve štvrťou, kde je množstvo takých malých zabudnutých obchodíkov, akoby tu zastal čas a neexistovali supermarkety. Zaparkovali sme kdesi, čo pripomínalo niečo, čo v mojich spomienkach vybavilo sa ako staré zdravotné stredisko, no s obchodníkmi všetkého druhu. Vkĺzli sme do železiarstva, a tam sa to stalo. Prechádzajúc okolo jedného z množstva regálov som ich uvidel. Malý, väčší, najväčší. Modrý, červený, zelený. Presne ako z mojich spomienok, dôkladne som si každý prešiel a ohmatal. Každému bilo srdiečko, mali zrazu dušu a ja opäť päť rokov. Kúpil som si jeden na pamiatku. Visí mi teraz na stolovej lampe. Má veľký nápis Tokoz, dva kľúče a je červený.

Mišo Milata

Použitie materiálov z tejto stránky je bez súhlasu autorov zakázané.
P & C Mišovia 2004 - 2010. misovia@nebysa.com