Stále viem len to isté
Pridal Tomas88 Dátum 18/03/2011 08:10
Hovorí Jozef Ráž

Desať dlhohrajúcich platní - šesť slovenských a štyri anglické. Štyria Zlatí slávici, dve Zlaté rolničky. Najnovšia LP platňa má názov Nebezpečný náklad. Rovnaký titul má aj celovečerný program, ktorý sme napríklad mohli vidieť aj v utorok vo Veľkej sále Domu ROH.
Úvodné charakteristiky patria našej najpopulárnejšej skupine - E L Á N. Dnešným naším hosťom pri čiernej káve je skladateľ, spevák a basgitarista Jozef R Á Ž.

- Každý chlapec sníva o kariére s gitarou, sláve, obdive. Aký bol váš chlapčenský sen?
- Moje sny, ak si to dobre pamätám, išli v takomto poradí - rušňovodič, civilný pilot, pretekár na autách, potom milionár a zostal som nakoniec pri big-beate. A to nie je nič moc.

- Po štarte ste rýchlo vyleteli, čo sa okrem pracovnej náplne zmenilo vo vašom živote?
- Rozhodne sme nevyleteli rýchlo. Naopak, korytnačím tempom sme sa škriabali von z bahna a presne, ako tej malej korytnačke, aj nám pomaly po ceste rástol pancier a ani sme si neuvedomili, zmenili sme sa a z nášho života sa stala jedna šialená filmová veselohra, ba až tragikomédia, ktorej čas je tryskové lietadlo, ako to hovorí Dylan.

- Potešilo vás v poslednom čase niečo?
- Podarilo sa nám v posledných mesiacoch nakrútiť pár slušných videoclipov z našej poslednej LP platne Nebezpečný náklad, ktoré v koprodukcii Video - film Koliba a Československá televízia režíroval Martin Valent.

- Väčšina hudobníkov populárnej hudby tvrdí, že po určitých rokoch treba "inak"...
- Nesúhlasím s tým, že väčšina hudobníkov tvrdí, že po "po určitých rokoch treba inak", ale nemám nič proti názorom, že to tak je. Ja neviem, čo po určitých rokoch treba, to teda vôbec neviem. Stále viem len to isté, keď niečo chcem, tak to bude tak, ako chcem a nie ináč. Čiže, keď budem chcieť inak, tak to bude inak, ale to ešte neviem, či budem chcieť inak.

- Dá sa v populárnej hudbe plne realizovať?
- Myslím, že plne realizovať... to šťastie, nenormálne šťastie, ktoré to obsahuje, to má dnes na tejto zemeguli strašne málo ľudí. A tým vyvoleným, verím tomu, je naozaj čo závidieť. Ja asi štatisticky patrím medzi tých deväťdesiatosem percent normálnych svetoobčanov, ktorí sa plne realizovať nemôžu, ak mám byť úprimný.

- Je úmerná námaha, prekonávanie prekážok - nie výsledku, ale doceneniu?
- Fu. Docenenie, čo ja viem, to je taký problém, že ono sa to v podstate nerobí pre docenenie, ale pre tú realizáciu a tá je úmerná mnohým okolnostiam a niektorým dokonca ani nie je úmerná, teda vôbec nie lineárne. Vcelku by som povedal, že docenení sme - nie sme zaplatení!?

- Domáca konkurencia - je dobrá? Má zmysel? Ženie vás k niečomu?
- Domácej konkurencie je málo. Súťaží sa o ničom. A pokiaľ mám prehľad, tak sa tu vedú samé žabo-myšie vojny. Ak ma niečo ženie, tak ten malý diablik vo mne, čo mi nedá spať.

- Zahraničie, Západ je mekkou populárnej hudby. Čo chýba k svetovosti nám?
- Zase, žiaľ, musím byť vulgárny a rukolapný - peniaze. Nám chýbajú peniaze, lebo vo svete sa táto ruleta hrá so žetónmi, ktoré stoja stotisíc dolárov. My sme tie peniaze dávno zarobili, ale, žiaľ, ich majú iní, nie my a tak si tú ruletu asi nikdy nezahráme.

- Módnosť v populárnej hudbe je krutá... Paul McCartney zrejme vie, čo bude robiť. Vy čo?
- Naša hudba nevznikala ako módnosť. Ak priznáte, že sa big-beat môže vyjadriť, tak to bola potreba. Rozhodne si nemyslím, že by som mohol podľahnúť módnemu trendu. Pravdupovediac, ja vôbec neviem, čo budem robiť. Určite nebudeme hrať, keď nebudeme mať plné sály a nahrávať platne, keď ich nikto nebude počúvať. To určite. Napriek tomu chápem, že názor človeka sa časom mení a možno raz budem sám taký, ako tí, ktorým sa dnes čudujem. Ale zatiaľ si to neviem predstaviť.

- Keď opomenieme talent, do nedávnych čias platilo, že treba byť poslušný a najmä vďačný, aby sa človek presadil. Platí to stále?

- Ja si to nemyslím. I keď všetci vieme svoje a vieme, ako to beží, ale ja pokladám za najdôležitejšie vôľu, vyhranenosť názoru. Teda vedieť čo chcem, byť schopný mobilizovať na to dostatočný aktivizujúci potenciál a plus - nevyhnutná troška talentu. Stále neplatí nič.

- Široká divácka (i poslucháčska) obec je jedno, ako je "ľahký" žáner prijímaný oficiálne?
- Na to môžem zas odpovedať len všeobecne. Jeden z najzákladnejších problémov u nás je strašne rozšírená choroba medziľudských vzťahov. Málokto si váži sám seba a svoju prácu a preto si neváži ani nikoho iného, ani ničiu prácu. Nemáme ešte zatiaľ takú úroveň glasnosti, aby sa niektoré veci otvorene vypovedali a v následku toho prípadne i potom riešili. Snažím sa byť optimista, verím, že v budúcnosti sa to zlepší.

- Mnoho sa teraz píše, hovorí, vylepšuje. Čítala som dávnejšie váš rozhovor v časopise Televízia. Hovorili ste priam o amatérskych podmienkach vo vašej práci. Ak niekto renomovaný vysloví takýto kritický názor, malo by sa niečo zmeniť. Čo sa zmenilo?
- V tejto otázke sú najhoršie slová SA... malo by sa... Nič sa nikdy samé nezmení. Niekto to musí zmeniť. A čo sa mňa týka, ja v rámci svojich skromných, minimálnych možností, ako to už odporúčal Dostojevskij, začínam od seba. Snažím sa meniť všetko, čo len môžem a za krédo som si zobral myšlienku z Vonneguta: "Daj mi pane bože silu meniť to, čo môžem, daj mi bože trpezlivosť, aby som sa dokázal zmieriť s tým, čo meniť nemôžem a daj mi zdravý rozum, aby som to vždy vedel rozpoznať. " Či sa niečo zmenilo? Podľa mňa sa zatiaľ zmenilo málo, a čo som zmenil ja? Mením hlavne sám seba a všetkých okolo seba bijem, aby sa tiež prebudili.

- Máte elán, dravosť, pekné pesničky... čo zostalo z psychológie, ktorú ste vyštudovali?
- Ťažká otázka... Z psychológie zostal rozmýšľajúci človek. Stretnem niekoho a hneď viem, že má problém, spravidla o chvíľu viem aj aký. Myslím, že to jediné. Nie, že by som bol taký múdry, ale nemôžem sa tomu brániť. Je to mimo mňa. Čiže, čo zostalo z psychológie? Parapsychológia. Asi.

- Pesničky hovoria čosi o ich tvorcoch. Vy máte tandem s Borisom Filanom. A, čo vy a text?
- Každého láka vysloviť sa čo najkonkrétnejšie, čo najotvorenejšie, ale v prípade s Borisom je to skutočne, bez frázy, v poriadku. Podľa mňa sa vyjadrujeme vzájomne. Všetko, čo v pesničkách je, sú spoločné popudy, myšlienky. Borisove texty vyjadrujú to, čo si myslím ja a moja hudba vyjadruje jeho rytmus. Keby Boris vedel spievať, spieval by ako ja. Keby som robil texty, robil by som ich také isté. Čo sa týka obsahu a výrazu. Ja to tak aspoň cítim.

- Kde je pre vás hranica, keď sa z big-beatu stáva umenie?
- Tá je, myslím si, v subjektívnom pocite. Nedá sa určiť žiadnymi racionálnymi, ale dokonca ani intuitívnymi metódami. Je to s ňou ako so slobodou. Sloboda a pravda - je vždy len chvíľu a vždy len presne tu. Nie je ani minulá, ani budúca. Je len momentálna. A v tom sa jej big-beat podobá. Pokiaľ ho hodnotíme ako umenie, má efemérny charakter. Ten okamih, keď je big-beat umenie, býva veľmi krátky.

Zhovárala sa Ľuba Zednikovičová.