Jano Baláž nedávno oslávil okrúhle sedemdesiate narodeniny a počas svojej bohatej kariéry sa preslávil ako skvelý gitarista a autor mnohých známych hitov. Pravdou však je, že tak ako jeho „kolegovia“ zo skupiny Elán, je aj Jano výborný spevák. Preto sme sa rozhodli ho dôkladne vyspovedať práve na tému spievanie. Jano začal rozhovor so svojim povestným humorom, neskôr sme sa však dozvedeli, ako vníma svoju techniku spevu, prečo sa nestal frontmanom kapely a veľa ďalších zaujímavostí. Neváhajte a čítajte!
Kedy si začal spievať, aké boli tvoje spevácke začiatky?
Keď sa človek narodí, tak po tom prvom plesknutí po zadku každý urobí „Aaaaa“, takže to bolo prvý spev aj u mňa (smiech). Už ako malý chlapec som si rád pospevoval a môj dedko, pôvodom z Plzne, ma naučil takú pesničku, ktorú som ako tri a pol ročný spieval raz vo vlaku. Spolucestujúci sa vtedy radšej schovávali, keďže som spieval: Ženu mám, ženu mám, ale s ňou nespávam, spávajú s ňou druzí, z okresu soudruzi… To bola pre mňa prvá ozajstná pesnička a bol to aj hit v tom vlaku.
Kedy si si uvedomil, že máš na to, spievať aj profesionálne?
Keď som bol ešte tínedžer, na dovolenke v bývalej Juhoslávii som si zaspieval s miestnou kapelou, pesničky ako Massachusets alebo San Francisco od Scotta Mackenzieho. A neskôr, v podstate hneď, ako sme založili skupinu Modus, sme spievali…
Pracoval si už v týchto začiatkoch cielene so svojim hlasom, mal si učiteľa spevu?
V tom čase som bol vlastne huslista, z povinnosti vyučený základnou umeleckou školou. V speve som sa ale chcel zdokonaliť, keďže sme v kapele podvedome cítili, že hudbe a spevu sa budeme venovať možno aj celý život… Snažil som sa teda získať lepšie vedomosti, aby som časom mohol niečo poriadne zaspievať. Absolvoval som hodiny u Františka Tugendlieba, hlasového pedagóga, ktorého v tom čase navštevovali mnohí známi hudobníci – bol, ako sa hovorí po česky, „věhlasný“. Naučil ma základy dýchania, držania tónu či rozcvičenia hlasiviek.
Práve na Františka Tugendlieba sme sa chceli spýtať – aké rady si uňho získal dal do ďalšej speváckej kariéry?
Naozaj som mal pocit, že som sa zdokonalil – vlastne aj spev sa dá chápať ako šport, hlasivky sú sval, ktorý je potrebné trénovať. Tak ako tenista vie umiestniť úder, spevák musí vedieť pracovať s dýchaním, dať ten správny tlak, aby vedel „položiť“ tón tam, kam treba. Je to aj o hlave, ktorá musí hlasivky vedome ovládať.
Elán bol vždy povestný kvalitou spevu
Prečo si sa nestal frontmanom kapely? Mal si na začiatku kariéry aj takúto ambíciu?
Svojim spôsobom som na to aj myslel, ale mal som tú smolu, že vždy prišiel niekto lepší (smiech). Do Modusu prišiel dva mesiace po jeho založení Meky Žbirka, ktorý skvele spieval a intonoval. Potom som nastúpil do Elánu, kde Jožo má hlas od pána Boha… S tým nič nenarobíš, takže vtedy musíš svoju osobnú ambíciu stiahnuť a robiť to, čo je prospešné pre daný kolektív. Je to ako v každom tímovom športe – výborný hráč môže urobiť veľa, ale ak mu dobre nenahrajú, tak ten gól nedá.
Akým spôsobom sa vlastne v Eláne pri vzniku pesničky rozhodujete, kto ju bude spievať a ako si rozdelíte vokály?
Vždy sa dohodneme podľa naturelu danej pesničky, komu bude najlepšie sedieť. Čo sa týka vokálov, všetci traja máme veľký spevácky rozsah a vedeli sme zaspievať vysoký aj spodný hlas. Tak sme si to vždy vyskúšali a čo znelo lepšie, sme nahrali. Keď Jožo spieval sólo, väčšinou to vyšlo tak, že ja som v rámci vokálov spieval vrchný hlas a Vašo spieva pod Jožom. Aj v súčasnosti na koncertoch spievame každý svoj hlas a ak sú s nami na pódiu ďalší vokalisti, tak tie hlasy zdvojujú, aby bol výsledok plnší.
Čo pokladáš zo speváckeho hľadiska za ťažkú a náročnú pesničku, na ktorú si spevácky hrdý?
Asi najlepší spevácky výkon som podal v pesničke Môžeš ísť. Úvod (Cudzí hlas…) bol tak vysoko, že keď sme to hrali na bratislavskej Lýre, mi predseda poroty, starý pán Malásek povedal, že to sa nedá naživo zaspievať a muselo to byť z playbacku… Musel som to teda zaspievať ešte raz, aby uveril, že to je naozaj. Spieval som tam vtedy otvoreným hlasom E2, čo je nad tenorom (C2).
Vyberali ste pri zmenách zostavy Elánu nových členov aj zo speváckeho pohľadu s cieľom nahradiť Vaša Patejdla a neskôr Martina Karvaša? Alebo to nebolo dôležité?
Bolo to podstatné, Martin Karvaš síce nebol super spevák, ale spievať vedel. Dobre ladil, mal vycvičený dych z hry na hoboj, ktorú vyštudoval. Takisto Gabo Szabó dobre spieval. Elán bol vždy povestný kvalitou spevu, takže s ohľadom na to sme hľadali aj nových členov kapely.
Oskara by zaujímalo, či ste si ako autori sami „šili na mieru“ melodickú linku, či ste na to vopred mysleli?
Veľmi sme sa tým nezaoberali, keďže Jožo, Vašo aj ja sme v rámci rozsahu zaspievali takmer všetko. Keď som skladal, asi podvedome som to robil tak, že pesničky mohol zaspievať ktorýkoľvek z nás.
Je mi blízka rocková muzika
Do akej miery je pre teba dôležitý výraz, prednes v speve? Ako sa s týmto fenoménom vyrovnávaš?
Hudba je o emóciách, čiže výraz je dôležitý a ďalšie veci, ako artikulácia, technika spevu a podobne sú súčasťou akejsi pyramídy, na ktorej je pesnička vystavaná.
Máš svoj vlastný recept na hlasovú hygienu či špeciálny rituál pred koncertom?
Podstatná je najmä dobrá fyzická kondícia, keďže naša technika spevu je fyzicky veľmi náročná. Čiže športovať, športovať, športovať… Ešte pred COVID-om som bol u športového lekára, ktorý žasol nad tým, aký mám výdych a objem pľúc. U Elánu bol „firemný telocvik“ futbal, ja som okrem toho behával – denne aj 12 km. Keď sme veľa hrávali, vždy sme sa tesne pred koncertom v šatni rozcvičili – spievaním stupnice, samohlások a podobne.
Stalo sa ti niekedy, že pri toľkých koncertoch hlas neposlúchal? Ako si to riešil?
Pokiaľ nie si úplne „v háji“, ale povedzme trochu prechladnutý, vieš ten hlas rozospievať. Našťastie sme nebývali veľmi chorí. Dôležité je udržiavať sa v kondícii a pravidelne spievať. Napríklad teraz nehráme, tak nie som úplne v speváckej forme. Spievať si len tak doma sa mi tiež veľmi nechce a hlavne, v tejto dobe si zaspievať od radosti… (smiech).
Ako by si charakterizoval svoju techniku spevu?
Spievam prirodzene, nikdy som sa nesnažil priblížiť k „superpopovému“ spevu tým, že by som do spevu pridával nejaké „kudrlinky“. Je mi blízka rocková muzika, kde sa takéto niečo nepoužíva. Mám rád, keď je spev dobrý, pevný a zrozumiteľný, má dobrú farbu a je v ňom výraz.
Máš spevácke idoly, ktoré si nasledoval?
Keď sme boli mladí, uznávali sme rôzne kapely. Beatles, hoci to nebola úplne moja krvná skupina, boli spevácky veľmi silní. V tej dobe sa mi veľmi páčili Bee Gees, Joe Cocker a Ian Gillan z Deep Purple. A samozrejme Chicago – to boli všetci páni speváci.
Platňa a film za tri mesiace
Upravujete nejakým spôsobom staršie pesničky, aby sa ľahšie spievali, alebo ich držíte „v origináli“?
Všetko hráme tak, ako bolo v origináli. Akurát keď s nami kedysi hral Ďuro Burian, navrhol, že je lepšie mať podladené gitary, tak hráme naladení o pol tóna nižšie. Zaujímavé je, že španielska gitara znie najlepšie naladená na 432 Hz – vyskúšal som to a naozaj, akustické nástroje tak hrajú omnoho „civilizovanejšie“ a zvukovo príjemnejšie.
Zmenila sa práca pri spievaní v štúdiu za ten čas, odkedy ste začali profesionálne nahrávať? Je to dnes z pohľadu speváka jednoduchšie?
Voľakedy, pri analógovom nahrávaní, kým spevák neladil, nemohol nič naspievať. Dnes, keď spevák naspieva pesničku s dobrým výrazom a v nahrávke sú len drobnosti na doladenie, tak sa to dá vyriešiť. Stalo sa nám pri nahrávaní albumu Detektívka, že jednu z pesničiek Jožo fantasticky naspieval, ale niečo sa mu nepozdávalo, tak to chcel celé prespievať. No a už to nikdy tak „nedal“, ako pri prvom pokuse. Vtedy sa to nedalo vrátiť späť, pri dnešných technológiách to nie je problém.
Keď sme s Elánom začali nahrávať, mal som 29 rokov a od sedemnástich rokov som hral prakticky stále, predtým som hrával v Škandinávii – aj 5 hodín denne… Čiže vyhratí a vyspievaní sme boli. Práca v štúdiu ale bola špecifická, v tomto bol veľmi šikovný zvukový majster Jano Lauko, mal šikovný palec a keď bolo treba, vedel na páse strihnúť aj slabiku tak, aby to na nahrávke nebolo poznať.
Koľko času ste strávili v nahrávacom štúdiu pri nahrávaní dnes už legendárnych albumov spred roka 1989?
V tých časoch sme mali štyri týždne na nahratie platne, ďalších tuším desať dní na mixáž a mastering. Nahrávacie štúdio bolo iba jedno, takže sme museli prísť dôkladne pripravení, lebo ak by sme to nestihli, tak máme smolu a do štúdia by išla ďalšia kapela.
Pri nahrávaní albumu Rabaka sme mali iný problém – nahrávali sme síce dlhší čas, ale popri tom sme skladali pesničky a natáčali film. Ja som napríklad nemal čas ísť nahovoriť vlastné repliky a tak ma vo filme nadaboval Roman Luknár. Čiže za tri mesiace vtedy nebola hotová len platňa, ale aj film! To bolo šialené tempo.
Ľahko sa trendu podriadiš, no ťažšie je ho určovať
Ako si vnímal začínajúcu skupinu Elán zo svojho pohľadu už skúsenejšieho hudobníka?
Úplne normálne, chalani hrali, brat Zdeno s nimi bubnoval… Ale áno, už vtedy sa mi zdalo, že to má budúcnosť a môžu to niekam dotiahnuť. Preto sme sa v čase, keď končili vojnu, začali rozprávať o tom, že sa k nim pridám.
Ako sa teba osobne dotkla „elánománia“ v časoch najväčšej slávy kapely, na ktorú najmä Jožo často v rozhovoroch spomína?
Ja som iné znamenie ako Jožo… Poviem len jednu príhodu, keď sme hrali v Tábore, Jožo chytil paniku, že nás budú vonku po koncerte čakať davy ľudí a neviem čo. Tak sme vyšli von zadným východom, obišli sme halu a nikto tam nebol.
Ktorá tvoja autorská pesnička je tvoja obľúbená, resp. pokladáš ju za najhodnotnejšiu?
Hm, mnohé pesničky sú populárne, to však nemusí znamenať, že ich pokladám za najhodnotnejšie. Napríklad Rozum kráľ, láska kráľovná je podľa mňa nedocenená – myslím, že je to naozaj dobrá pesnička, aj text je výborný, len asi z nejakého dôvodu si „nesadla“ s dobou. Takisto aj Netvor z čiernej hviezdy Q7/A.
Máš aj pesničku, so skladaním ktorej sa viaže vtipná spomienka?
Vymyslená… Melódia ma napadla, keď som ráno sedel na záchode. A hneď, ako som vyšiel von, som si ju nahral, za päť minút bol hotová (smiech). Môžem vám prezradiť aj inú perličku – záverečný text v piesni Van Goghovo ucho – Zo všetkých lások na svete je najdlhšia krátka – som vymyslel ja!
V tvorbe Elánu sa určite nájdu pesničky, ktoré neprešli kapelovou „burzou“. Sú z tvojho pohľadu zaujímavé, nájde sa medzi nimi utajený skvost?
Teraz som nahral jednu takúto vec – Cesta stromu s textom Borisa Filana, ktorú naspievala skupina La Gioia. Pôvodne som ju navrhol zaradiť na album Živých nás nedostanú, burzou však napokon neprešla.
Ako si spomínaš na manažovanie kapely (spolu s Jožom) v prvej polovici 90. rokov minulého storočia?
Vtedy som bol výkonným riaditeľom spoločnosti Rock Pop Jazz, spolu s Pavlom Daněkom sme riadili túto agentúru. Snažili sme sa transformovať naše systémy v oblasti populárnej hudby tak, aby boli kompatibilné so Západom a keď sa to podarilo, mohol som odtiaľ odísť. V rámci Elánu som naozaj väčšinu manažoval ja alebo spoločne s Jožom, okrem koncertovania sme zháňali sponzorov, čo bolo veľmi hektické – za rok som najazdil aj 100 000 km, čo je 320 km na deň. Takto sme to vlastne robili až do Jožovej nehody, po ktorej už máme profesionálny manažment.
Nájdu sa podľa Teba v tvorbe Elánu experimentálne pesničky alebo vplyv rôznych hudobných štýlov?
Napríklad pieseň Tenisky je trochu experimentálna – polovica kapely hrá trojštvrťový a polovica štvorštvrťový takt. Samozrejme, počúvali sme rôznu hudbu, ale mali sme heslo – ľahko sa trendu podriadiš, ale ťažšie je ho určovať. My sme si povedali, že radšej ho budeme určovať, takže sme hrali to, čo sa nám páčilo a ako nám zobák narástol.
Máš ešte nejaký nesplnený spevácky sen?
Nikdy som nad tým nerozmýšľal. Nikdy som nebol spevákom – lídrom a teraz začať takú kariéru by asi bolo ťažké. Jedine ako skokan roka (smiech).
Mišovia a Oskar
foto: Tibor Géci, Dana Baláž, Jano Taufer
