Zdeno Baláž: Prerazili sme až s našimi vlastnými skladbami

So Zdenom Balážom sme sa prvýkrát rozprávali ešte v roku 2005, vtedy bol v Bratislave len na pár dní, no čas na rozhovor si našiel. Zdeno je charizmatický spoločník a výborný rozprávač. Je radosť počúvať spomienky z jeho uhla pohľadu. Zdeno, zakladajúci člen legendárnej skupiny Elán, dlhoročný bubeník, multiinštrumentalista.
Ale aj mladší brat gitaristu Jana Baláža, cestovateľ, Slovák, ktorý svoj druhý domov našiel v Austrálii. Pri našom stretnutí v máji 2023 sme načreli do spomienok, o ktorých jeho obľúbený textár napísal, že stále málo vie.

Kedy si začal spievať?

Spievať som začal v Eláne, keď sme ešte hrali komerčný repertoár. Postup bol taký, že sme si vybrali skladby, ktoré chceme nacvičovať a potom hrať vo Véčku (legendárny klub na námestí SNP v Bratislave) a podobne. Bolo tam vždy päť až desať skladieb, ktoré sme si vypočuli a dohodli sa kto bude čo spievať podľa hlasových dispozícií. V tomto období som bol ešte zahrnutý do tohto výberu, dokonca som spieval aj sólové sklady, ale to boli všetko prevzaté veci, nie Elánovské skladby.

A nemal si ambíciu spievať aj nejakú Elánovku?

Tak boli tam lepší speváci ako ja a na tie sólové skladby od Elánu to nefungovalo.

Napriek tomu, pracoval si so svojim hlasom? Mal si prípadne hlasového pedagóga?

Keď sme vybrali nejakú skladbu, musel som sa ju naučiť. Doma som mal harmónium, na ktorom som sa sprevádzal a spieval. Potom prišla skúška v kapele, kde každý prezentoval svoju skladbu, tu sa urobili korekcie a potom sme to skúšali. Hlasového pedagóga som nepotreboval.

A ako tvoji spoluhráči v kapele počas koncertov? Asi nie je jednoduché udržať si dobrý hlas počas náročných vystúpení…

Problémy tam neboli. Boli sme mladí a tie hlasivky boli ešte neopotrebované. Samozrejme, že prišla chrípka alebo nejaké zápaly, ale vždy sme sa z toho dostali. Ak sa stalo, že jeden z frontmanov vypadol, tak sa jednoducho spievala iná pesnička, repertoár sme mali bohatý.

Ako za tvojich čias vznikali piesne v Eláne?

Každý priniesol návrh na skladbu na našu kapelovú burzu. Tam sa vybrali tie, ktoré sa budú spievať a aj kto ich bude spievať. Vokály sa rozdeľovali tak, že sólista ich nespieval a nám ich rozpísal Vašo Patejdl. Ten dokonca rozpisoval partitúry aj pre nástroje. Ja som chodil na harmoniku a bicie nástroje na ľudové konzervatórium, noty som čítal, tak mi to uľahčovalo nácvik. Vašo bol v tom macher, ten to písal ľavou rukou (smiech).

Letný hit „Mám chuť na niečo chladené“ z roku 1981, ktorého autorom je práve Zdeno Baláž, sa stal legendárnym aj vďaka reklamnému spojeniu s obľúbeným nápojom Vinea.

Mali ste v repertoári aj pieseň, pred ktorou si mal rešpekt?

Ale áno, bola to pieseň Oh What a night! od skupiny Frankie Valli & The Four Seasons (celým názvom December, 1963 – Oh What a night!). Tento hit som spieval ja. Bol populárny, hrali sme ho na mnohých stužkových dokonca aj tu, v priestoroch Hotela Devín, kde sa rozprávame. Musím prezradiť, že kolega Vlado Kolenič sa mi priznal, že pri tomto hite sa zoznámil so svojou manželkou (úsmev)…

Ktorí speváci ťa vtedy ovplyvňovali, boli vzorom?

Úplne vzor som asi nemal, keďže sme mali v kapele bohatý repertoár od menej známych spevákov až po superhviezdy.

Spievajúci bubeníci?

Tak Phil Collins samozrejme, potom Ringo Starr. Ten bol viac bubeník ako spevák, asi ako ja. Ale treba povedať, že keď som mal vybratú pieseň, ktorú som interpretoval, tak tam bola úloha sa čo najviac podobať originálu a kopírovať originál.

Myslel si pri skladaní piesní vopred na spev, teda, aby sa pieseň aj dobre spievala?

Prvá verzia skladby bola daná skladateľom. Ja som skladal doma na tom harmóniu, ktoré som spomínal. Samozrejme som to spieval v tónine, ktorá mi vyhovovala. Po pridelení konkrétnemu spevákovi v skupine následne prichádzalo k zmenám či transpozícii.

Skladal si na pripravený text alebo slová pridal textár až následne?

Hudba bola pre mňa prvoradá, text prišiel až následne. V období, keď už som nebol v Eláne som spolupracoval s Jozefom Ivaškom. Mali sme skupinu MINIMAX. On hral mnohé moje pesničky, ktoré mi do Elánu nevzali. Keďže som mal potrebu tvoriť, zložil som preňho následne asi desať ďalších.

Mal si obľúbeného textára?

Rád som spolupracoval s Ľubošom Zemanom, robil veľmi dobré texty, ale to bolo všetko na hudbu.

V spojení s legendárnym textárom Ľubošom Zemanom zložil Zdeno Baláž pieseň Štvrté poschodie, ktorá sa stala populárnou vďaka spolupráci s Jožom Ivaškom.

S Borisom Filanom si spolupracoval?

S Borisom nie. Ten sa upäl na Joža Ráža (smiech).

Ostalo ti niečo v zásuvke, čo by stálo zato oprášiť?

Myslím, že všetky veci čo som chcel spraviť, som aj zrealizoval. Mnohé veci som nahral v rozhlase, či v OPUSe. Takže svoju kvótu som splnil…

Ako si spomínaš na obdobie Elánmánie? Mal si problém prejsť cez ulicu?

Situácia vtedy bola úplne iná ako dnes. Existoval len jeden televízny kanál, respektíve dva. Keď si sa v televízii objavil raz, tak ťa videlo celé Československo… Dnes je tých kanálov, juťubov a sietí toľko, že presadiť sa je veľmi ťažké. Vtedy, keď sme vyhrali Lýru, tak na druhý deň som bol slávny. Bežne ma ľudia zastavovali, že pán Baláž podpíšte mi platňu a podobne. Aj ma to otravovalo. Ale ako hovorí Jožo Ráž, byť slávny nie je ľahké (smiech)… Aj dnes po vyše tridsiatich rokoch majú ľudia stále záujem so mnou robiť rozhovory, čo je veľmi potešujúce.

Si rád, že skladby z tvojej éry Elánu sú dodnes najhranejšie?

Vzorom pre nás bola skupina Chicago, preto sme mali aj dychovú sekciu. Priznám sa, že dychy vtedy neboli už veľmi populárne. Mladí ľudia chceli niečo iné, prerazili sme až s našimi vlastnými skladbami. Ale som rád, že sa časom všetko vracia a dobré pretrváva v silnej prezencii.

Tvoj brat Jano nastúpil do Elánu až neskôr. Ako si vnímal jeho pôsobenie? Vládla zdravá rivalita?

Hľadali sme gitaristu. Jano vtedy hrával s orchestrom Vlada Hronca vo Švédsku, ale stále bol s nami v spojení. Ak bol doma, prišiel sa pozrieť na skúšku… Vždy túžil byť v koncertnej kapele, nechcel hrať po baroch. Navrhol som teda Jana, tak sme ho oslovili. Potrebovali sme aj novú aparatúru. Jano predal svoje nové VOLVO a aparatúra sa kúpila. Splácali sme mu to potom ako pôžičku, taká bola doba. Na druhej platni už mal svoje veci a postupne sa prepracoval medzi piliere skupiny.

Ako si vnímal druhú polovicu osemdesiatych rokov po tvojom odchode z Elánu. Prišlo po rokoch „šialenstva“ isté upokojenie?

Mal som rodinu a rozmýšľal som, čo budem robiť. Dostal som ponuku do kapely, ktorá hrala vo Švajčiarsku. Navyše som si ako tridsaťročný dal záväzok, že nebudem piť. A teraz mi hrozilo, že opäť budem musieť. Vtedy sa pilo vo veľkom. Ale ukázalo sa, že ani oni nepijú (smiech). Začal som hrať aj na iné nástroje. To už bol nástup elektronickej hudby, tak som hral aj na keyboarde. Neskôr prišla požiadavka, aby som hral aj na gitare. Tak som si ju požičal od brata. Nároky boli dosť vysoké napriek tomu, že barové kapely boli skôr zaznávané.

Po revolúcii si odišiel do Austrálie…

V Austrálii som sa dostal do rozhlasu, oddelenia klasickej hudby. Na pohovore čítali môj životopis, kde som mal napísané, že som hral v rockovej kapele. A pýtali sa, že čo viem o klasickej hudbe. Tak im vravím, že som možno z mesta, ktoré nevedia ani vysloviť, ale býval som v dome päť krokov vzdialeného od miesta, kde koncertoval Mozart. Tak sa zasmiali a zobrali ma. V rozhlase som potom pracoval s hudbou ďalších dvadsaťtri rokov.

A čo oddych? Ako si počas rokov naberal silu? Viem, že si rád cestoval.

Prešli sme sedemdesiatjeden krajín! Keď sme už pravidelne cestovali z Austrálie na Slovensko, tak sme začali navštevovať aj ďalšie krajiny. S manželkou sme v tom našli spoločnú záľubu. Raz sme boli v Peru na jazere Titicaca a oproti sedel jeden Angličan a niečo si písal. Tak sa ho pýtam, že všetci pozerajú na krásy okolo, že čo teraz píše a on, že zoznam, kde všade bol. A to ma inšpirovalo. Keď som prišiel domov, začal som písať aj ja. Manželka sa mi dokonca smiala, že mi ide len o čiarku naviac, ale to nebola pravda (smiech).

Inšpirovali ťa tvoje cesty aj po hudobnej stránke?

Vtedy som už aktívne nekomponoval. Ale kupoval som si rôzne cédečka a v rozhlase som potom robil rôzne programy, kde som ich využil a prezentoval. Dokonca ma kolegovia radi využívali ako poradcu, keď bolo potrebné vysloviť nejaké neanglické meno. Napríklad aj európskych skladateľov. Vždy si ma nahrali a podľa toho to potom vyslovovali.

A čo ty a jazyky?

Anglicky som sa učil už na strednej škole a potom na vysokej. Ale keď som si myslel, že ju dobre ovládam som prišiel na veľvyslanectvo Austrálie do Viedne, kde som žiadal o víza. Trvalo to nejako dlho, už som bol nervózny, tak som tam opäť zašiel. A pani mi podáva naše dokumenty čo som tam dodal a vraví, že to „inkrís“. Teda, že to narástlo a že nám ich vracia, čím naznačila, že sme vybavení. Ale ja som rozumel, že sme „in krís“ teda v kríze (smiech). To si človek uvedomí, až keď začne jazyk aktívne používať, že to sú tie nuansy jazyka.

Počas pandémie covidu bola Austrália doslova odrezaná od zvyšku sveta. Ako vnímaš Slovensko po období, čo si tu nebol?

V Bratislave ma prekvapila najmä výstavba výškových budov v centre, napríklad nová autobusová stanica. Tu keby ma niekto vyložil, tak neviem, kde som… Na Slovensko chodíme, pokiaľ to okolnosti dovoľujú, radi pravidelne. V poslednej dobe sme si obľúbili kúpele a divadlo. Vždy absolvujeme neskutočne veľa predstavení, to je niečo, čo nám za oceánom chýba. V Austrálii majú humor, ktorému našinec nie celkom rozumie.

Z nástrojov, ktoré si hrával, ktorý ťa najviac baví dodnes?

Teraz mám doma elektrický klavír a na ňom si rád zabrnkám. Je to pre mňa relax. Bicie som mal, keď som prišiel do Austrálie a skúšal som hrať s jednou kapelou, ale to nevyšlo.

Za Mišov, Oskara a Dominika sa rozprával a za rozhovor ďakuje Mišo Milata

Mišovia

Spisovateľ a Blogger

Súvisiace príspevky:

nebysa.sk © 2023 | designed by Michal Lukáčik