Stál pri zrode legendy, pätnásť rokov bubnoval v slávnej prvej ére Elánu, a na muziku nezanevrel ani po rozpade skupiny. Po roku 1989 emigroval a dnes žije s elánom v Austrálii… Reč je o Zdenovi Balážovi. Hoci sa pred pražským koncertom zdržal v Bratislave len pár dní, predsa sa nám podarilo stretnúť sa a dať dokopy tento unikátny rozhovor.
- Začnime na úplnom počiatku – ako dnes vnímate začiatky Elánu?
Bol som pri jeho vzniku, keď sme s Jožom Rážom, Vašom Patejdlom a celou partiou začali – ako chalani na ZDŠ – mlátiť do gitár a do bubnov v roku 1969. Bola to úplne iná éra ako teraz, bigbít bol zakázaný, kapely ako také nesmeli existovať, ale my sme boli strašne tvrdohlaví a od štrnástich rokov sme začali pracovať na tom, aby sme sa raz stali tým skutočným Elánom. Nebola to ľahká cesta, najprv sme museli robiť kompromis medzi komerciou a vlastnou tvorbou. Až neskôr sa to preklenulo, a ostali sme už len pri vlastnej tvorbe. Medzitým sme samozrejme išli na stredné, vysoké školy, boli sme spolu aj na vojne, počas nej sme získali striebornú Lýru (1980) za pieseň Kaskadér a konečne sme sa presadili. Kapelu doplnil môj brat Jano Baláž a tak sa to už len valilo a valilo… Bol to fantastický kolotoč. Potom – ako vo všetkých slávnych kapelách – prišiel rozpad.
- Aké sú Vaše osobné spomienky na toto obdobie?
Keď som bol puberťák, mal som tri veľké túžby alebo sny:
Byť slobodným človekom, hrať v kapele a mať možnosť žiť pri mori.
Prvé dve túžby sa mi začali spĺňať veľmi skoro.
Bol to práve ELÁN.
Pre mňa bol ELÁN vyjadrením slobody ( v čase komunistického režimu) a tiež krásnym únikom zo vtedajšej reality. Slobodu mi dávalo to, že som mohol nielen zarábať peniaze tým, čo ma bavilo ale aj priestor na realizáciu vlastnej tvorby. Veľa vďačím aj svojim rodičom, že ma vlastne dali študovať hudbu a potom ma plne podporovali v tom, čo som chcel robiť.
Pre mňa bolo týchto skoro pätnásť rokov života fantastickým obdobím.
- Čo sa s Vami stalo po odchode z Elánu?
V roku 1984 sme sa hlasovaním (ako vždy) rozhodli, že sa rozídeme. Môj názor vtedy bol, že Elán ako v roku 1969 vznikol, tak by mal aj v roku 1985 ukončiť svoju éru. Ale Jožo s Janom si chceli meno udržať a tak rozhodol vlastne Vašo (ktorý nechcel už toľko koncertovať), že jemu je to jedno, lebo aj tak chcel fungovať pod svojím menom Vašo Patejdl. Možno už vtedy myslel na zadne vrátka, veď sa napokon do Elánu v roku 1996 aj vrátil…
Ako každý rozpad kapely: išlo tam o prachy.
No a potom ?? Ja som päť rokov hrával s komerčnými kapelami na Západe, mal som rodinu, ktorú bolo treba živiť. A tiež som písal a nahrával pesničky pre mladých slovenských interpretov.
No a keď v 89. prišla revolúcia, uvítali sme ju…
- Prečo ste sa neskôr rozhodli odísť zo Slovenska?
Konečne sa to tu zmení, dúfal som. No ale moc sa toho nezačalo meniť. Naopak – dlhoroční komunisti sa stali cez noc VPN, KDH alebo čo ja viem čo ešte. A tí „premenení“ mi hovorili: starý, zabudni na to čo bolo…treba myslieť na budúcnosť!
Ale ja som akosi nemohol zabudnúť…a najhoršie je, že sú tam stále. No a v roku 1990 prišiel ten moment, keď sme sa s manželkou rozhodli, že to skúsim niekde inde. A tak v roku 1991 som aj s rodinou odišiel do Austrálie.
Pri pohľade na hviezdy si uvedomím, ako som ďaleko
- Aké to bolo, začať v Austrálii odznova?
Cesta emigrácie je vždy zložitá, museli sme na austrálskej ambasáde požiadať o vysťahovanie a deväť mesiacov trvalo, kým sme dostali trvalé víza. Začínali sme tam úplne od nuly, nebolo to ľahké, z predošlej slávy Elánu som tu nemohol žiť a tak som sa snažil aspoň zužitkovať to, že som muzikant. Prvé dva roky som sa venoval štúdiu, hlavne zdokonaleniu angličtiny, dokonca som rok robil post gradual na Arts Administration. Tam som získal aj nové kontakty. Podarilo sa mi dostať sa potom do rádia, robil som aj štyri roky ako sound engineer v privátnom štúdiu, ale vrátil som sa do rádia, kde som doteraz.
- Spomenuli ste rádio. Čomu sa teda dnes venujete?
Rádio, kde pracujem, je zamerané na klasickú hudbu, takže som sa musel preorientovať. V dnešnej dobe nahrávam klasickú hudbu, vydávam CDčka. Nahrávam veľké orchestre, ako je u nás napríklad Slovenská filharmónia, vo veľkých sálach, dnes sa veľa koncertov kvôli dobrej akustike robí aj v kostoloch, ale aj koncerty privátnych škôl. Je to vždy živé nahrávanie.
Najťažšia nahrávka asi bola tá, keď ma požiadali z najväčšej katedrály v meste, kde som nahral chrámový zbor a organ, aby som nahral aj katedrálne zvony. Týždeň som si nad tým lámal hlavu. Pýtal som sa kamošov z brandže – krútili hlavami, ale predsa sa mi to podarilo. V nedeľu sa zvony rozozvučali na tri hodiny a ja som nahrával….a sú na tom CD. No odvtedy to už išlo… Som síce vyštudovaný inžinier ekonómie (výšku som skončil kvôli rodičom), ale nikdy som to nerobil. Mám aj hudobné vzdelanie (ĽŠU akordeón a Ľudové Konzervatórium na bicie) a tak spolu s mojím dlhoročným pôsobením v kapele a v nahrávacích štúdiách mi to stačí na to, aby som tu mohol, môžem povedať zatiaľ úspešne existovať.
- Ako sa žije v Austrálii? Ste v kontakte s domovom?
Áno, skoro denne čítam slovenské a české noviny cez internet, a často aj telefonujem kamarátom na Slovensku. Žijeme v Adelaide, hoci má milión obyvateľov, na austrálske pomery nie je také významné ako Sydney alebo Melbourne. Ale je tu kľud, skoro deväť mesiacov teplé až horúce počasie a nekonečné morské pláže: túžba číslo tri …splnená!!!
Moja dcéra žije v Sydney a pracuje v banke (má vyštudovanú Ekonomickú univerzitu) a syn skončil tiež univerzitu v odbore IT a pracuje v počítačovej firme. Obidvaja hovoria dobre po slovensky a na Slovensku aj párkrát boli. Hlavne syn tam chodí v zime na lyžovačku. Manželka pracuje na ekonomickom úseku Red Cross. Vždy keď sa „túlam„ po svete, aspoň na pár dní idem na Slovensko, to mi stačí. Od príchodu do Austrálie som tu bol sedemkrát….takže nejaký kontakt tu bude!!!
Pred pätnástimi rokmi, keď sme sem prišli, bolo cítiť dosť veľký rozdiel medzi Európou a Austráliou, ale za tie roky išla Austrália veľmi rýchlo dopredu. Je to samozrejme veľká diaľka, najviac si to uvedomím pri pohľade na nočnú oblohu. Na južnej pologuli sú totiž iné hviezdy ako tu, zo súhvezdí napríklad vidieť len Južný kríž. Keď sa pozriem na hviezdy, tak je mi jasné, že som úplne niekde inde a tak naozaj veľmi ďaleko.
- Ako hodnotíte po tých rokoch Bratislavu, čo sa podľa Vás najviac zmenilo?
Zmenila sa najmä doprava, voľakedy bolo áut možno päťdesiatkrát menej. Bratislava je dnes všeobecne veľmi „busy“ a stratila tú pokojnú atmosféru menšieho mesta. To je nevýhoda. Samozrejme, je tu množstvo reštaurácii, kaviarní…a tých obchodíkov, obchodov a supermarketov !!!!
Tieto veci sa skutočne zlepšili, keď som odchádzal, tak sa všetko ešte len rozbiehalo.
- Predsa len, ste hudobník… Čo hovoríte na našu súčasnú hudobnú scénu?
Sledujem ju, myslím si dosť pozorne, kupujem si CDčka a počúvam internetové rádio, ale žiaľ, musím povedať, že slovenská populárna hudba sa nijak výrazne nezlepšila. Práve dnes sa ma Jožo Ráž pýtal: ako je to možné, že nás ľudia stále chcú a počúvajú. Odpovedal som mu, že je to preto, že – bohužiaľ alebo vďakabohu – aj dnes je Elán najlepší. Dúfam, že sa na mňa žiadni muzikanti teraz neurazia, rešpektujem, že sú tu dobré kapely, ale nie je to také, aké by to mohlo byť. Takže: chlapci, polepšite sa! (smiech)
Vedeli sme hrať aj naspamäť a ľavou rukou
- Mišovia si myslia, že Elán oproti ostatným víťazí najmä textami. Čo Vy na to?
Súhlasím, je to symbióza hudby a textov. Jednoducho z tých pesničiek je cítiť, že vyrástli z niečoho, čo je poctivé a pravdivé. A Jožo ich zaspieva tak, ako pred dvadsiatimi rokmi, dáva tým skladbám to, čo treba. Keď sme začínali, dostali sme najprv možnosť hrať len ako doprovod speváčky. Na to sme nepristúpili, a našťastie sa nám nakoniec predsa podarilo preraziť ako kapela. Možno je to aj tým, že čím viac sme boli udupávaní, tým sme boli „elánovskejší“. Je to zvláštna vibrácia alebo podivuhodné signály ?
- Fanúšikovia si Vás pamätajú ako bubeníka. Zahráte si ešte, alebo ste už na bicie zanevreli?
Po príchode do Austrálie som sa dostal do jednej kapely, po krátkom čase som však z nej odišiel a odvtedy som už nehral, v rádiu som si urobil úplne novú kariéru. Vďaka tomu, že som prestal hrať, sa mi zlepšil sluch. Za bicie som sa posadil až v roku 1996 na koncertoch Elánu v Bratislave a v Prahe, keď ma chalani pozvali zahrať si s nimi.
- Museli ste vtedy veľa nacvičovať, alebo sa bubnovanie – tak ako bicyklovanie – už nedá zabudnúť?
Chodieval som vtedy vždy cez obednú pauzu do jedného hudobného obchodu a tam som cvičil na elektronických bicích. Prišiel som však na to, že v tých pesničkách poznám každú notu, veď sme odohrali stovky koncertov a to si človek zapamätá. Vedeli sme to hrať aj naspamäť a ľavou rukou. Potom som si ešte zahral v roku 2001, keď mal Elán koncert v Sydney.
- Ako si spomínate na tento nevšedný zážitok?
Koncert bol vynikajúci, prišlo asi osemsto ľudí, všetko Česi a Slováci. Bolo to trochu sentimentálne, veď kto by si pomyslel, že sa raz stretneme v Austrálii a tam si zahráme. To by nás pred rokmi ani vo sne nenapadlo. Vtedy som sa stretol po prvýkrát s Jožom po tej tragickej udalosti, takže to bolo aj dosť citové, ale hlavne pekné – zaspomínať si na časy, keď sme boli mláďatá.
- Neláka Vás to, zahrať si opäť na celom koncertnom turné?
Aby som bol úprimný, tak ani veľmi nie. Už som sa od toho oslobodil. Zahrať si jednu pesničku, tak ako teraz v Prahe, mi stačí a človeku to dobre padne.
Sláva Elánu prenikla aj do Austrálie
- Vie Vaše okolie aj v Austrálii o tom, že ste súčasťou hudobnej legendy?
Do životopisu som si napísal, že som hral v najlepšej kapele vo vtedajšom Československu, a všetci to brali len ako žart – veď to si môže každý napísať. Potom som v roku 1996 priniesol videokazetu z koncertu, kde som sa zúčastnil, a pustil som to kolegom v rádiu.
Odvtedy moja šéfka vždy, keď k nám niekto príde do rádia, povie: toto je Ringo Starr z Československa. (smiech)
- Takže žijete s elánom?
Áno, ten elán mi zostal. Napríklad, keď prídu slovenskí alebo českí umelci (medzi inými to boli Lasica/Satinský, Janko Lehotský, Marián Labuda, Olympic) vystupovať do Adelaide, vždy sa stretneme a spomíname na staré časy. Navyše v posledných rokoch chodí veľa českých a slovenských študentov študovať do Adelaide, a tak sa s nimi občas aj stretnem. Sláva Elánu tak trochu prenikla až do Austrálie.
- Sledovali ste aj novšiu, súčasnú tvorbu Elánu? Máte medzi novými skladbami nejaké najobľúbenejšie?
Áno, som v styku s bratom a ten mi vždy dal alebo poslal nové CDčka. Nemám žiadnu najobľúbenejšiu skladbu, pri všetkých to cítim takmer tak, ako by som to ja sám hral. Aj teraz, keď sme sem prišli, počúval som v aute rádio a hrali Vymyslenú. Je to príjemné, že aj po rokoch počuť to, na čom som sa ešte ja podieľal.
- Čakali ste, že Elán bude aj dnes taký populárny a obľúbený aj u mladšej generácie?
Elán, to nebol len názov najlepšej skupiny v Československu, ale bol výplodom vtedajšej doby a predstavoval alebo vlastne bol symbolom hnutia proti režimu. Bolo to možno naozaj akési hnutie, proste fenomén doby…
Sám som z toho prekvapený, nečakal som, že Elán toho toľko prežije, veď hudba aj životný štýl ľudí sa zmenili. Až teraz nedávno som mal možnosť kľudne si pozrieť megakoncert na Letnej. Komu sa také niečo podarilo, a po toľkých rokoch? Sranda bola, že aj ja som sa tam objavil -v starých videoklipoch na plátne. Takže aj ja som tam účinkoval, hoci nepriamo.
A pesničky Elánu si spievali : otec a syn, matka a dcéra…Veľmi dobre!!!
- Čo by ste odkázali fanúšikom na ďalších sto rokov?
Podľa mňa, Elán je ako Jánošík – po ňom boli aj iní hrdinovia, ale on zostal najväčší. Takisto aj Elán prežije všetko, takže: vydržať!
Mišovia
